Zrátaj všetky moje vášne

Čo je lepšie? Vedieť čo je vašou vášňou v živote a ísť si za tým, alebo to nevedieť a len tak sa nechať jednoducho životom viesť?

Vyslovene to považujem za otázku kvality a áno, chápem, že je to veľmi individuálne.

No skúste si odpovedať. Spravte si súkromnú štatistiku (ne)šťastných duší, ktoré preplávali životom lebo (ne)vedeli, čo v ňom. Alebo sa topili lebo (ne)vedeli čo v ňom… och, toto sa skôr podobá na kombinatoriku, no predsa - aký výsledok vám vyšiel?

Čísla sú presné, je jedno aký pocit máte. I keď z predpovedi počasia to poznáme: "bude 18 stupňov, pocitovo 10". A vtedy blahorečíme, že i pocit sa dá vyčísliť.

Mať vášeň, mať hobby, zažívať ten pocit flow-u, totálneho ponorenia do určitej činnosti, že nič iné za nezdá dôležitejšie, keď telo a myseľ dosahuje niečo tak krehké i ťažké zároveň, a prostredníctvom VÁS sa to deje. Je jedno či varíte random štvrtkovú večeru alebo prezentuje na TEDx-e.

Podľahnúť každej vášni a každému flow-u? Možno ste ten šťastlivec / tá šťastná, čo pocit plynulosti prežívate často a ľahko. Treba však nasledovať každý takýto záblesk? A čo keď ste ho nikdy nezažili a zrazu sa objaví, možno ako vzácna náhoda - treba ho nasledovať a skúšať ho vábiť, nech vás ešte raz navštívi?

Spomínam si na rozprávku Soul a rozmýšľam nad ňou skoro vždy keď som ako Cháronka a prevážam duše z mesta do mesta. Okrem paralely je v tejto vete aj veľa čísel s pocitmi. Smútok zo seba samej, že tak silné sú moje vášne, že ťažko sa ich zrieka, aj keby sa mi možno žilo ľahšie. Šťastie zo seba samej, že tak silné sú moje vášne, že som ich objavila a sú tak prirodzené, že ľahšie sa nimi dá viesť… Smútok a radosť ostatných duší, ktoré vášne (ne)majú…

A tak sa oblúkom dostávam k prvej otázke a stále trvám na tom, že je otázka kvality. Kvality života. Teda, jeden zo silných aspektov kvality života…